Je navrhovanie interiérov práca snov?

Ako to máte v živote? Plníte si svoje predstavy a túžby? Alebo sa nechávate strhávať každodenným stresom a tým, čo práve život prináša a len sa snažíte to všetko nejako zvládnuť a ustáť? Je vaše povolanie práca vašich snov? Naozaj ste v detstve túžili po práci, ktorú robíte teraz?

Alebo chodíte do práce s pocitom, že najdôležitejšie je zarobiť peniaze na živobytie? Možno vás vaša práca vôbec nebaví, ale napriek tomu tam každý deň idete, pretože je práca dobre zaplatená?

Kam sa podeli vaše detské sny?

Majú to tak mnohí z nás. Dobre si pamätám a vravela som to aj ja sama svojim deťom, že

hlavne sa musíte dobre učiť, aby ste získali dobrú prácu.

Alebo som im tvrdila aj toto:

V živote môžeš byť čím len chceš, ale musíš byť šikovný a usilovný a dobre sa učiť.

Pamätáte si to? Určite to vraveli aj vám.

Ako to nakoniec dopadlo?

Dnes máme šancu väčšiu ako kedykoľvek predtým, robiť prácu, ktorú milujeme. Internet je plný návodov, ako vykročiť z komfortnej zóny a začať si plniť svoje sny. Je to však také ľahké? Vo fantázii sa sníva veľmi ľahko.

V skutočnosti nám však často v hocijakej zmene bráni strach.

Poznám to sama veľmi dobre. Pamätám si na niekoľko dôležitých križovatiek vo vlastnom živote. Vtedy som sa rozhodovala o tom, ako sa bude ďalej vyvíjať môj život. Mala som krásne a ružové sny, ale väčšinou zvíťazili obavy a strach a ja som sa nevybrala za svojimi snami, ale presne opačnou cestou. Lebo som si v duchu povedala:

Treba z niečoho žiť.

Nemôžem lietať v oblakoch, musím stáť nohami na zemi.

Hobby a záľuba je jedna vec, realita je vec druhá.

Nie je čas snívať, treba sa postarať o rodinu, atď.

Ako z môjho príbehu už viete, pre chorobu mojej maminy som nešla študovať dizajn do zahraničia (na slovensku vtedy ešte taký odbor nebol), ale vybrala som si úplne inú vysokú školu. Nebudem klamať, bol v tom aj strach z neznámeho a z budúcnosti vo svete, ďaleko od domova a rodiny.

Ďalšou veľkou lekciou bola smrť mojej maminy, ktorá zomrela veľmi, veľmi mladá. Mala len niečo vyše 40 rokov. Vtedy som si prvý krát uvedomila,

 že v živote by som nemala čakať na to, AŽ RAZ budem …..  (…veľká, staršia, bohatá, budem mať veľké deti ….)

doplnte si tam, čo len chcete 😉 Začalo mi dochádzať, že treba žiť hneď tu a teraz. Nikdy totiž nevieme, čo bude zajtra. Ale od myšlienky k činom je niekedy veľmi ďaleko. A tak som ďalej žila život nespokojného zamestnanca. Veď hlavne, aby som mala stály príjem.

Čo na tom, že som bola nešťastná, frustrovaná a práca mi nedávala zmysel? Veď tak žijú všetci. Vystúpiť zo zákrytu a ísť si vlastnou cestou, mi pripadalo neuskutočniteľné. Prečo?

Lebo naše okolie nám roky našepkávalo takéto tvrdenia:

Ísť si za svojim snom je egoistické, treba myslieť na deti a na rodinu.

Začať podnikať z ničoho je to nezodpovedné, čo ak sa ti nebude dariť?

Pretože nie je čas na ženské rozmary, treba mať radšej istú prácu.

Je to totálne bláznivé, chcieť zahodiť všetko za hlavu a v stredom veku úplne zmeniť povolanie.

Okrem toho, ako na nás týmito presvedčeniami tlačí okolie, máme v sebe ešte plno vlastných strachov a pochybností:

• že nemáme dostatočný talent,
• že nevieme kde a ako začať
• že kto by nám našu prácu zaplatil?
• a či by nás to vlastne uživilo?
• ako vôbec urobiť prvé kroky ku zmene?

a tisíc ďalších otázok a pochybností, ktorými sa mučíme a nedovolia nám opustiť vyjazdené koľaje.

Na toto všetko som myslela, keď som sa minule rozprávala s kamarátkou. Tá sa mi sťažovala na svoju prácu a vzápätí poznamenala:

“ Ani nevieš, ako ti závidím, že môžeš pracovať z domu. To musí byť super.“

A ja som si v duchu predstavila, tie mesiace, keď som pracovala bez víkendu každú sobotu aj nedeľu, keď som nemala na nič, okrem práce čas, keď som knihu ani televízor nevidela celé mesiace a keď mi musel vlastný syn pripomenúť, že som riadnu dovolenku (dlhšiu ako 3 dni) nemala už tretí rok.

Ale nepovedala som nahlas vôbec nič. Ona by mi aj tak neuverila. 🙂

Moje okolie si totiž myslí, že byť freelancer na voľnej nohe, alebo pracovať sám na seba, je prechádzka ružovou záhradou. Že človek môže vstávať na obed, ak chce, a v pyžame si sem-tam niečo naťuká v počítači. Má voľno kedy chce a robí si čo chce.

Ach, aké je to vzdialené realite. Asi ako cestovanie na mesiac. 🙂

Miesto toho, ak chcem uspieť, musím pracovať (aspoň prvé roky) viac ako 8 hodín denne. Často aj viac ako 12 hodín, ak treba stíhať termíny. Treba skoro vstávať, aby okrem cestovania za klientmi a zákazkami sa ešte ráno, alebo večer vybavili e-maily, vystavili faktúry, vybavili telefonáty, prekontrolovalo tisíc drobností. Potom treba vycestovať na stretnutia, obehať obchody, úrady, alebo sa stretnúť s dodávateľmi.

No a samozrejme treba ostať  nadšená, tvorivá a kreatívna, aby som nápady sypala ako z rukáva a stíhala kresliť návrhy, ktoré mám v predstavách. Medzitým zhltnúť tabletku, keď mi ide prasknúť hlava. Všetky aj najmenšie drobnosti si zapisovať, lebo všetko si pamätať  nejde a čo je najdôležitejšie, stále sa treba učiť nové veci, lebo trh sa neustále vyvíja.

Uveril by mi toto niekto?

Mám skúsenosti, že väčšinou nie. Veď robiť vysnívanú prácu je také romantické. 🙂

Nie nesťažujem sa. Len chcem ukázať, že skutočne naťukať si niečo na počítači okolo obeda, ešte stále v pyžame, nie je v žiadnom prípade realita.

Tiež nie je realita to, ako sa táto práca propaguje v televízii. Tam to vyzerá, že dizajnér si vymyslí za  jeden deň niečo, čo sa mu páči, potom pobehá pár obchodov a tam vyberá z krásneho tovaru to najúžasnejšie, čo sa mu presne hodí do plánu. A potom sa to jednoducho a rýchlo prinesie do bytu a namontuje.

Woalá! Úžasný výsledok je šmahom ruky hotový a klient vzdychá od prekvapenia. Tak toto je realita len pri úplne idylickej zákazke. Taká hádam ani neexistuje. 😉

Ako je to v skutočnosti?

Väčšinou je to tak, že na začiatku má klient veľké očakávania. Dizajnér sa ho snaží pochopiť a snaží sa ich dostať do reálnej podoby. Často aj s úplne protichodnými požiadavkami. Mnohokrát klient ani sám nevie čo chce a návrh sa preto niekoľkokrát mení a prerába. Potom sa nacení a vtedy sa často začína väčšinou škrtať.

Pekný, moderný a kvalitný interiér aj niečo stojí a vtedy sa často začne prehodnocovať rozpočet  a začnú sa robiť kompromisy. Klient totiž zistí, že jeho predstavy a plány sa nezhodujú so stavom jeho peňaženky. Táto práca totiž vôbec nie je o kreatívnom voľnom tvorení dizajnéra, ale o splnení požiadaviek klientov. A to chce občas mnohé kompromisy.

Po týchto slovách sa vám zdá, že táto práca musí byť frustrujúca. Opak je však pravdou.

Napriek týmto tienistým stránkam, neexistuje krajší pocit, ako keď vám klient povie:

„Mne vbehli až slzy do očí, keď som videla aké to budeme mať krásne.“

„Vy ste sa úplne prekonala, mne spadla sánka.“

„Je to nádherné, páči sa mi úplne všetko.“

Nie vždy sa to podarí hneď a na prvý krát, ale o to je ten pocit krajší. Je to ako droga. Keď viete, že meníte ľuďom životy, že im pomáhate vytvoriť príjemné a často až vysnívané prostredie, ktoré im pomáha prekonať záludnosti života. Zhmotnením ich predstavy im vlastne pomáhate plniť sny.

Dostať pochvalu od klienta je návykové.

Ale kým sa dostanete do tohto stavu, musíte tomu obetovať čas, hodiny práce, štúdia a často aj svoje voľno a oddych.

Ďalšou úžasnou stránkou je možnosť byť sám sebe šéfom. Je to o zodpovednosti a disciplíne. O prekonaní sa, aj keď sa mi práve nechce, som unavená, alebo ma niečo bolí. Na druhej strane je to úžasný pocit slobody a samostatnosti.

Ruka v ruke s tým ide však aj zodpovednosť, ak sa niečo nepodarí. Treba sa vedieť postaviť čelom k chybám, alebo problémom, ktoré sa vždy nejaké objavia. A opäť je to úžasné, keď sa všetko prekoná a vyrieši. Človek je potom na seba taký hrdý, že to zvládol a dotiahol do úspešného konca.

A čo je stále najťažšie?

Určite prekonať strach a urobiť niečo prvý krát. Veľmi ťažké sú aj prvé zákazky pre reálnych klientov. Keď to už nie je kamarátka, ktorá nejakú chybu skôr prepáči, lebo vie, že je to vaše hobby. Cudzí klient si za vašu prácu platí a očakáva preto aj primeranú starostlivosť.

Veľmi ťažké je aj prekonanie ostychu a prezentovanie svoje práce pred svetom. Občas je ťažké prijímať kritiku, ktorá často príde z verejnosti. Ale s každou konštruktívnou kritikou človek rastie. Dokonca správny podnikateľ rastie aj s každou svojou chybou. Lebo tá mu umožní nájsť slabý článok reťaze a v budúcnosti ho opraviť a spevniť.

Určite je ťažké aj to, keď sa človek musí učiť na vlastných chybách.

Budovať si svoju pozíciu krok za krokom formou pokus – omyl. Vždy je oveľa ľahšie mať svojho mentora, alebo lektora, ktorý dokáže poradiť, podržať a často aj kritickým okom zhodnotiť dobré aj menej dobré stránky práce.

Vychádzam z mojich vlastných skúseností, ale aj z otázok a požiadaviek, ktoré mi dávajú absolventky kurzu interiérového dizajnu. Mnohé si kurz urobili s túžbou, že budú ďalej pokračovať a budú raz skutočne robiť túto prácu. Ale práve tieto rôzne strachy im zväzujú ruky. Preto sa neodvážia vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a vrhnúť sa do uskutočňovania svojho sna. Logicky ma preto napadlo, podporiť túto túžbu a pomôcť odbúrať strach z neúspechu.

Je to takpovediac „inkubátor nádejných dizajnérok“.

V ňom dostanú 2 až 3 reálne zadania a vyskúšajú si navrhnúť úplne reálne projekty. K tomu im poskytnem celé svoje „know how tvorenia“, návody a šablóny, postup ako to robím ja. Počas celého vytvárania návrhu budeme mať spoločné telefonické konzultácie a všetko bude prebiehať ako by to bolo reálne pre živého klienta.

Je to šanca, ako si vyskúšať svoje schopnosti, zistiť ako svoju prácu robia iní, ako prezentujú svoju tvorbu klientom. Tiež je tu podpora dizajnéra, takže hneď sa dokážu odhaliť chyby a napraviť ich. Je to super možnosť  natrénovať si prvé návrhy bez strachu zo zlyhania, alebo bez strápňovania sa pred klientom pri nejakej chybe.

To najlepšie však bude na konci. Okrem toho, že v tréningu sa naučíme odhaľovať chyby, naprávať ich, veľkým plusom je, že si vyskúšame aj komunikáciu s klientom a možnosti prezentovania seba a svojej práce. A čo je najlepšie, je nielen dobrý pocit, ale aj získané a posilnené sebavedomie, pocit úspechu a spokojnosti zo svojej tvorby a kreativity. Tým sa znižuje hladina strachu zo zlyhania a zvyšuje šanca na úspech každej začínajúcej dizajnérky. A to stojí za to, však?