Chlapček, ktorý k nám prišiel v roztrhaných papučkách

Dnešný článok , bude skutočný príbeh o chlapčekovi, ktorý k nám prišiel v roztrhaných papučkách. Nemal svoju posteľ, svoje veci, nemal detskú izbu, nemal domov. Nemal nič, čo je pre nás ostatných bežná samozrejmosť.

Žijeme v dobe, kedy síce nariekame, ako sa máme zle, ale v skutočnosti si môžeme celá rodina dovoliť platiť drahé mobilné telefonovanie, dátové služby, ako internet, každá rodina má počítač a môže sa pomocou aplikácií spojiť s kýmkoľvek kdekoľvek na svete. Každý má auto a deti pod stromčekom majú celé hračkárstvo.

Domov chceme mať moderný a nábytok podľa vlastných predstáv. Mladí ľudia začínajú svoj život už v maturitnom ročníku tak, že chodia do školy na vlastných autách a keď si zakladajú rodinu, chcú to mať so všetkým a ihneď. Teda s novým bytom, rodinným domom, ktorý je hneď zariadený , záhrada upravená a ešte sa stihne ísť v lete aj na dovolenku.

Nie, nekritizujem to.

Len by som chcela ukázať na to, že sa nemáme na čo sťažovať.

Ak máme prácu, rodinu a sme zdraví máme sa výborne.

Ja sama si spomínam na iné časy. S manželom sme začínali skromne, byt sme postupne prerábali niekoľko rokov. Pomaly a po častiach, lebo nebolo peňazí. Ak sme si kúpili niečo do bytu, tak už neostalo na dovolenku.

Mnoho mladých čakalo na byt celé roky. Boli síce oveľa lacnejšie ako dnes a podnikové a štátne boli zadarmo, ale nebolo to hneď a nebolo ľahké byt dostať.

Keď sme sa z ťažkých začiatkov ako tak vystrábili, povedali sme si, že je čas pomôcť iným.

A tak sme si začali brať na sviatky a prázdniny domov chlapčeka z detského domova.

Keď k nám prišiel prvý krát, srdce mi stislo. Pár vecí mal zbalených v igelitke a keď som mu ich vykladala do detskej izbičky ku veciam našich synov, tak som vybrala papučky, ktoré boli úplne roztrhané. Priznám sa, že som sa aj rozplakala.

Až vtedy som si uvedomila, ako sa vlastne máme dobre. Máme vlastné veci, vlastné skrine, vlastnú strechu nad hlavou.

Postupne ako chlapec rástol, pribúdali prežité radosti aj starosti. Prichádzala som na to, aké ťažké to majú deti bez skutočnej rodiny a domova. Keď prišiel čas vyletieť do sveta, hrozilo mu, že sa stane bezdomovec.
Samozrejme, že sme mu pomohli postaviť sa na nohy, ale bolo to hrozne ťažké. Pre neho aj pre nás. Pomáhali sme, ako sme vedeli a on bol za všetko veľmi vďačný.

V práci som zorganizovala zbierku a každý z kolegov, kto mohol, priniesol niečo z domu, čo už nepotreboval. Pretože na začiatok potreboval všetko. Nemal ani lyžičku, ani hrnček. Odrazu mal svoje vlastné veci. SVOJE. Nemusel sa deliť s ostatnými deťmi. Tešil sa, že má svoje kreslá (ktoré sme my vymenili za novšie), svoj stolík, starý televízor. V podnájme maj svoju dvojplatničku a mohol sa začať učiť variť. Konečne si mohol aj z prvej výplaty kúpiť tenisky na fotbal – také, o akých vždy len sníval.

Dnes sú tieto časy za nami a ja som veľmi šťastná, že som bola pri tom, keď sa z nechceného dieťaťa stával dospelý, zodpovedný človek. Teším sa z toho, že má už svoju rodinu, je úspešný v práci a je z neho dobrý človek.

Prečo vám to dnes všetko píšem?

Lebo tento príbeh mi ukázal, aké dôležité je mať svoj domov. Niekam patriť.

Aké je dôležité mať svoje vlastné veci, ku ktorým máme vzťah. Veci, ktoré majú svoj príbeh, lebo nám ich darovala babička, alebo sme s nimi niečo zažili.

A bohužiaľ existujú ľudia, ktorí toto šťastie nemajú. Nemajú domov, nemajú rodinu, nemajú ani vlastnú lyžičku a hrnček.

A práve v tieto dni je ten čas, kedy by sme si na takýchto ľudí mali spomenúť a ak je v našich silách, pomôcť im. Či materiálne, či finančne, alebo len dobrým slovom, objatím a svojou pozornosťou.

​​​​​​​Pretože my sa máme oveľa lepšie, ako si myslíme, ale takéto šťastie nemajú všetci.

Preto sa pri štedrovečernom stole poďakujme za všetko čo máme. Lebo to nie je pre každého bežné a samozrejmé.

Ja vám ďakujem, že ste tu boli zase celý rok so mnou, že čítate moje články, že mi píšete krásne slová a že proste ste. Som vďačná, že môžem robiť túto prácu a pomáhať ľuďom, lebo pomoc druhým, je také moje celoživotné poslanie. Ak vás tento článok inšpiruje k tomu, aby ste niekomu tiež pomohli, budem len rada. Dobré skutky treba posielať ďalej… Čaká na ne množstvo ľudí i zvierat… A aj o tom sú Vianoce.