Vysnívaná práca, či len ďalší stres?

Pred pár rokmi som bola ešte zamestnanec. Tak ako väčšina ľudí som svoj život musela  prispôsobiť systému. Skoré ranné vstávanie,  príchod do práce, určený pracovný čas a presne stanovené prestávky i časté nadčasy. Dovolenka bola ako vzácne korenie tohto hrozného  životného tempa. Bolo jej málo a keď som ju aj naozaj vážne potrebovala, často som bola vystavená na milosť dobrej alebo zlej nálade nadriadených.

Roky  strávené vo veľkej firme pribúdali.  Práca v obrovskom open office (veľká kancelária bez stien pre niekoľko desiatok ľudí) bez okien a s klimatizáciou, len zväčšovala môj pocit bezútešnosti,  nespokojnosti a nenaplnenia.

Potom prišiel jeden krásny deň, keď som miesto práce musela ísť na vyšetrenie k lekárovi. Aj keď to nebolo nič príjemné, ja som sa z toho tešila, lebo som nemusela trčať zatvorená v tej obrovskej nesympatickej hale. Mám ten pocit v hlave ako by to bolo včera.

Bol krásny jarný slnečný deň a ja som išla na polikliniku. Ale tú cestu som si neskutočne užívala.  Celé moje telo akoby nasávalo tú slnečnú energiu a ja som ňou bola asi riadne „zhulená“, lebo aj ten mestský smog sa mi vtedy zdal lahodný ako lesný ozón. Cítila som sa neskutočne šťastná, že môžem kráčať v takom krásnom počasí peši k lekárovi.

Ja viem – zdá sa to riadna blbosť,  ale v tú chvíľu to pre mňa bol zázrak.

Aspoň vidíte, ako som na tom už bola biedne 🙂

Vtedy som si naplno uvedomila, aká som v práci nešťastná a ako mi chýba voľný čas a slnko, svetlo, vzduch a možnosť vybrať si ako, kedy a kam pôjdem. Mala som pocit, že život mi preteká pomedzi prsty….

Keď som sa nakoniec rozhodla skoncovať so zamestnaneckým pomerom a ísť na vlastné triko, veľmi som sa tešila na znovu nadobudnutú slobodu. Na to ako budem sama rozhodovať čo, kde,  kam a kedy . Od kedy do kedy budem pracovať,  aj to kedy sa môžem najesť alebo telefonovať a nikomu nebudem musieť zdôvodňovať osobné problémy, pre ktoré potrebujem v práci voľno.

Človek ktorý v takej organizácii nikdy nepracoval, si to ani nevie predstaviť. Pre mňa boli obyčajné veci veľmi vzácne. Bolo to ako keď sa dlhoročný väzeň ocitne odrazu na slobode.

Práca sama na seba a ešte z domu mi pripadala ako sen.

Prvé týždne som si to vychutnávala. V ďalších týždňoch som začala mať pocit, že stále nestíham toľko, ako by som chcela. Zdalo sa mi, že som skoro nič nespravila z toho, aký som si dala pôvodný denný  plán.

Jednou z nástrah takejto práce je to, že členovia rodiny nechápu, že keď sedíte v kuchyni za stolom a ťukáte do počítača, tak ste vlastne v práci. Oni majú pocit, že ste doma a tak sa aj chovajú. Tisíckrát denne Vás vyrušia s otázkou: „mami, kde máme to a to……..“ Alebo Vás žiadajú o prihriatie obeda, podanie vecí, vykonanie malých služieb. Veď ste doma a pár minút Vás predsa nezabije, nie?

A tak stále odbiehate a potom sa začínate sústreďovať na prácu znovu a znovu. To čo by ste robili v kancelárii v kľude hodinu, robíte doma odrazu hodiny dve. A zákonite začnete pociťovať po čase únavu, lebo aj keď máte sedavé zamestnanie, tak stále odskakujete, nesústredíte sa, premýšľate popri pracovných záležitostiach aj o domácnosti a to vás psychicky veľmi vyčerpáva.

Váš manžel sa ale diví. Z čoho si unavená? Veď si doma……No Vy miesto pol hodinky obednej prestávky varíte hodinu obed…… Ráno naložíte v rámci šetrenia času bielizeň do práčky a potom ju rýchle vyvesíte, lebo veď to je predsa len chvíľka a kým budete znovu pracovať tak prádlo už môže schnúť…..

Proste chcete stihnúť všetko, samozrejme na 100% a máte z toho len depresie a výčitky svedomia, že napriek tomu, že ste celý deň doma, nestíhate ani prácu, ani domácnosť….  Ak máte pracovisko tiež u Vás doma je Vám to známe? Ako je to možné? To som ozaj už taký moták a staré nemehlo? Nechápala som.

Nie ! Chyba nie je v nás osobne milé dámy. Rozprávala som sa s mnohými ženami, ktoré pracovali z domu a mali to rovnako. Je jedno či účtovníčka, krajčírka, alebo dizajnér. Problém mali spoločný. Organizácia času a určenie priorít.

Tu mi dal kedysi lekciu môj švagor. My baby  sme sa na chate raz posťažovali jedna druhej, ako nič nestíhame. Pre večný kolotoč – práca, nákupy, deti, učenie, varenie, upratovanie- nemáme čas na seba, na cvičenie, na čítanie kníh, na kino……

„Nestíham!“  Je heslom tohto tisícročia.

Švagor mal na to jednoduchú odpoveď: „Baby, máte nesprávne priority!“

Samozrejme, že tým odštartoval okamžite prudkú výmenu názorov na tému ženské a chlapské priority. No nemal sa nám miešať do debaty, nie? 🙂

Ale on mal veru pravdu!!! Ten stres si z veľkej časti robíme my samé. Veď neprídu Vianoce ak neumyjeme okná? Rodina sa nenavečeria ak nebude sterilne uprataná domácnosť? Stane sa azda dajaké nešťastie ak pôjdeme cvičiť Zumbu aj keď nás doma čaká plný kôš žehlenia?

Chlapi v tom majú oveľa jasnejšie. Ak idú v nedeľu na futbal, tak mi verte že naňho pôjdu aj keby ste ho ťahali za nohy…. Ak sú dohodnutí, že po práci idú s kolegovcami na pivo, tak pôjdu, aj keď im hrozí tichá domácnosť (veď to predsa prežijú…..ako už toľko ráz predtým). A ak pozerajú hokej, či fotbal v telke, tak proste v tej chvíli nevnímajú okolitý svet, aj keď vy v kuchyni pri hrncoch s uvrešťanými ratolesťami práve kolabujete.

Oni sa proste sústredia na to čo chcú a basta! Ani ich nenapadne riešiť, že nie sú vynesené smeti, alebo že ten háčik na metličku Vám pribíjajú na stenu už druhý rok…….

Vidíte ten rozdiel? My kladieme na prvé miesto blaho rodiny, službu nášmu okoliu a starostlivosť o blízkych. A nevieme spokojne hopsať v telocvični, ak to doma nemáme na 110% pod svojim velením.

Chlap netúži byť vždy vo všetkom 100%-tný. Poznáte ten vtip, ako vraví manžel svojej polovičke:

“ Drahá ja nie som dieťa! Keď mi raz povieš, že treba navŕtať do tej steny dieru, tak mi to nemusíš pripomínať každý rok!“ 😀

Takže aký je recept na lepšiu organizáciu času a správne nastavenie priorít? Naučila som sa toto a radím to aj Vám:

1. Uvedomila som si, že každý máme rovnaké množstvo času – denne 24 x 60 minút a ak dakto stíha všetko možné a ja nestíham, tak chyba bude asi v mojom prijímači 🙂

2. Nemusím byť dokonalá, práca počká, nie je to zajac a manžel aj deti majú tiež zdravé ruky – treba povinnosti podeliť ( upozorňujem, že zo začiatku  budú klásť silný odpor)

3. Robme najprv tie najdôležitejšie veci – povedala by som životne dôležité, ostatné počká, alebo môžu urobiť iní členovia našej svorky ….

4. Neporovnávam sa s inými a musím si nájsť  svoj vlastný fungujúci systém

5. Šetrím čas venovaný hlúpostiam.

   Príklad: internet je veľký požierač času ( napr: „Len si pozriem novinky na FB“ A ups! Z plánovaných 10 minút sú dve hodiny pri PC). Nepozerám ani hlúposti v TV. Ak nemám čas čítať, tak žehliť sa dá napríklad pri pustenej audioknihe, veľa kníh je už prispôsobených na čítačku alebo mobil, tak sa môžem vzdelávať alebo relaxovať počas cesty vlakom alebo autobusom…. Atď….

Takže ja som začala pracovať tak, že som si vyhradila 2 dni v týždni, keď odchádzam do blízkej kaviarne s internetovým pripojením, kde pracuje kamoška a tam robím v kľude pár hodín v kuse bez toho, aby ma niekto vyrušoval….

Doma pracujem prevažne večer, alebo v noci, vtedy je už doma kľud a ja sa môžem plne sústrediť na prácu. Domácnosť si zase vybavím a obriadim ráno.

Keď si sadnem k práci, tak si určím jednu fakt dôležitú prioritu a tú robím prvú. Väčšinou vyberiem vec, ktorá mi zarába peniaze. Maily a iné veci vybavujem až keď dokončím tú prioritnú vec. (Ak by bol dajaký prúser, tak by mi dávno volali a nestrácali čas písaním mailov, nie?)

Televízor už pozerám iba sporadicky, väčšinou sa venujem svojej práci, alebo koníčkom, čo sú napríklad knihy alebo relax v prírode.

Naučila som sa vyrovnať sa s pocitom,  že nemôžem mať všetko vždy dokonalé. Takže ak nestihnem upratať, tak sa nič nedeje, počká ma to na druhý deň 🙂  Síce stále čakám, že dôjde nejaký ten Samo a Sato a ja sa z toho vyvlečiem, ale čakám márne, vždy to počká na mňa….

Ak sa mi ohlási kamarátka a nie je nutné byť u nás, tak sa dohodneme na kávičke v kaviarni. Je to fajn, lebo po prvé si „vyvetrám“ hlavu a po druhé netrávim pred tým hodinu upratovaním, hodinu nákupom a vypekaním alebo prípravou pohostenia, ale v kaviarni si aj ja sama oddýchnem.

Dievčence a rada na záver – majte správne priority, lebo len spokojná a šťastná žena je naozaj dobrou mamou a milou manželkou 🙂 (toto by mali čítať chlapi, aby sa im občas rozsvietilo, že? 😀 )

P.S: Ak sa z nejakého dôvodu chcete zbaviť manžela, tak robte všetko naopak, potom budete nervózna, podráždená a depresívna a je veľká pravdepodobnosť, že Vám manžel utečie k inej…… No na môjho to bohužiaľ neplatí, ten sa ma drží ako kliešť!  Že vraj láska ………….. 🙂