Vtipné príbehy dizajnérky

Pri povolaní dizajnérky sa dostanem na zaujímavé miesta a stretávam zaujímavých ľudí. Často sa stávajú aj nepríjemné veci, keď sa nestíha termín, alebo natrafím na neprofesionálny prístup remeselníkov. Alebo keď klient chce šetriť na veciach a postupoch, kde sa šetriť nemá a ja ho musím presvedčiť o opaku.

Oveľa častejšie sa stávajú príjemné veci. Keď mi remeselníci a firmy vychádzajú v ústrety nad rámec svojich povinností, keď sa zo spolupracovníkov stávajú priatelia, keď sa aj ja učím nové veci a získavam nové kontakty.

No a občas sa stávajú aj veci veselé, alebo smutno-veselé, keď sa na nich smejete až po rokoch, ale v tej chvíli, by ste najradšej vraždili, alebo sa aspoň niekam hlboko zahrabali.

Ale keďže ja som veselá povaha a rada sa zasmejem aj sama na sebe,

prezradím vám pár mojich veselých príbehov.

Tak napríklad:

Dohodla som s firmou, ktorá má robiť nejakú prácu na dome, že vyšlú na dom technika. Ten mi volal, že sa na dome stretneme o druhej poobede. Tak naštartujem auto, aby som bola na mieste včas. Čakám a o pár minút po druhej mi zvoní telefón. Technik mi vraví, že je už v dedine, ale nevie trafiť, tak zastal pri potravinách, vedľa nejakého družstva.

Ja si upresňujem miesto, lebo dedinka je to malá, ale potraviny tam majú dvoje: „ Ste pri tých potravinách, kde je oproti výrobňa kŕmnych zmesí? A on na to, že áno. Tak mu poviem, že idem pre neho.

Prídem k potravinám, ale nikoho tam nevidím. Tak si v duchu poviem, že asi je niečo ako družstvo aj na druhej strane dediny, pri druhých potravinách. Proste som ho asi zle pochopila.

Tak preletím autom dedinu, ale nikoho nenájdem, ani na druhom konci. A tak sa teda vrátim k tým prvým potravinám, vystúpim a nakuknem aj do vedľajších uličiek. Nikde nikoho. Volám pánovi technikovi naspäť: „Prosím vás, kde ste? Ja som už tu a nikde vás nevidím.“

On na to: „No veď pri tých potravinách. Hneď vedľa je pneuservis“.

Pozerám sa vedľa a naozaj. O pár domov ďalej je pneuservis. Tak mu hovorím: „No veď aj ja som tu, ale nikde vás nevidím.“ On na to: „Mňa musíte vidieť. Mám veľkú polepenú dodávku!“

A v tom ma osvieti: „A ste v Bučanoch?“ A on na to: „Nie, ja som v Suchej.“ (dediny v okrese Trnava)

Môžete si byť isté, že som sa začala smiať. Ešte že sme na to prišli a nenaháňali sa po celom okrese. Na firme mu dali omylom nesprávnu adresu ?

Alebo čo sa stalo iný deň:

Telefonujem s dodávateľom. Mám toho v ten deň hodne, čo ešte treba vybaviť a tak sa snažm rýchlo všetko odkomunikovať a prejsť na ďalší telefonát. Som v časovom prese. Na konci hovoru sa chcem rozlúčiť a povedať svoj rýchly a obligátny pozdrav: „dovi – dopo…“

Miesto toho, sa mi ale v rýchlosti zamotá jazyk a poviem „dovi- dopi…“ A zložím. Keď som si uvedomila, čo som povedala, tak ma oblial studený pot, lebo pani na druhej strane sa mohla uraziť. Avšak po ďalšom telefonáte a ospravedlnení, sa na tom len spolu zasmejeme.

Keďže často objednávam veci a doplnky z internetu, tak si ich nechávam posielať kuriérom.

Buď je adresa dodania priamo u klienta, alebo ak to nie je možné, tak si to nechám doručiť domov. Takže väčšina kuriérov v našom okrese ma už dobre pozná. Pred Vianocami som samozrejme finišovala a mala som toho ešte dosť vybaviť. K tomu sa ohlásil, že príde na Štedrý deň domov aj syn. Ako starostlivá mamička, som nechcela hodovanie na sviatky nechať neporiešené a keďže u nás sa toho veľa nevypije, tak som synovi napísala:

„Zlato, máme doma dve pivá, nejaké vínko a vaječňák, ak chceš piť niečo špeciálne, kúp a dones si to. Kedy prídeš? Zajtra na obed či poobede?“ A teraz sa podržte, sms som poslala namiesto synovi  poštovému kuriérovi. 😀 😀 😀 Tak som na Vianoce čakala, či nepríde na štedrú večeru ?

Ďalšia príhoda:

V ten deň som mala ozaj smolu.

Ráno som si zmazala všetky stránky webu. Úplne sa na mňa hodí to heslo, že aktívny blbec je horší ako triedny nepriateľ. Úplne zúfalá som teda vyrazila za klientami a „darilo“ sa mi aj ďalej. Veď keď už smola, tak nech to stojí za to.

Majstri ma podľa dohovoru čakali pri paneláku. Ja hneď telefonujem klientovi, že už sme tu. Normálne po nás chodí dolu, otvorí nám vchod, ale keďže práve niekto vychádzal z dverí von, tak sme sa dostali ihneď dnu. Návrh som robila online pred pár týždňami a teraz sme už reálne potrebovali miestnosť pozrieť a začať pracovať. Klient mi pripomenul, že výťahom treba ísť na 4 medzi-poschodie a potom pár schodov hore.

Vyšli sme výťahom aj schodmi hore a ja klopem na dvere. Otvoria sa. V nich stojí nejaká divná ženská a valí na mňa oči, že kto som a čo chcem.

Odprisahala by som, že do telefónu som počula štvrté medziposchodie a potom hore. No čo už. Asi už starnem. Ospravedlním sa, že je to omyl a zídem o poschodie nižšie. Klopem znova. Majstri sú mi v pätách.

Otvorí mi nejaký pán, ktorého som v živote nevidela. Duchaprítomne sa zase ospravedlním a pýtam sa na pána XY, že ho hľadáme a či teda nevie, kde taký pán býva. Chlap nevrlo odvetí, že také meno nepozná.

To je divné, vravím si v duchu .? Majstri už na mňa čudne zazerajú, ale ja ich  uisťujem sa, že som pri zmysloch. V tom mi to docvakne!

Sme v dobrom vchode? Zavelím a všetci zídeme výťahom dolu. To už chlapi majú na tvárach pohľady, ktoré  jasne prezrádzajú, že si myslia, že som mierne pomätená. Pracujeme spolu prvý krát, tak sú asi v šoku.

Vyjdem z činžiaku a pozriem sa na číslo vchodu. A je to jasné! Miesto 105 je to číslo 107. Sme v zlom vchode.

Vyzerám ako totálny blbec. Vôbec som netušila, že vchody majú iba nepárne čísla. Keď prvý vchod má číslo 103, tak automaticky som zamierila o dva vchody ďalej, pretože 103 + 2 = 105.

Kto mal tušiť, že čísla tu nejdú zaradom, ale sú iba nepárne? Tak hlavne, že sme trafili a detská izba sa nakoniec podarila.

A zase jeden veselý telefonát:

Volám v ten deň niekoľkým majstrom, pretože proste mám ako obyčajne fofry.  Potrebujem nutne vybaviť veci a získať informácie, na ktoré už na stavbe netrpezlivo čakajú, aby mohli pokračovať v práci. A tak vytočím kúrenára, ktorý je teraz už môj priateľ a tykáme si:

„Ahoj Vladko, prosím ťa, dúfam, že neruším tak skoro ráno, ale nutne potrebujem vedieť, ako je tam ťahaná tá voda do kotolne, lebo…“

A z druhej strany sa ozve:“ Dobré ránko pani Ramsová,  tu je Jozef Novák, ale keď sa mi tak milo prihovárate, tak kľudne budem aj Vladko…“ ?

Samozrejme sme sa na omyle z chuti zasmiali. Mám veľké šťastie na milých ľudí.

Občas sa mi stane aj takéto niečo:

V ten deň som zase zabodovala:-)
Mala som na pláne vybaviť príšerne veľa vecí v centre mesta. Keďže najlepšie sa parkuje v podzemí nákupného centra a dokonca prvé dve hodinky je to zadarmo, tak som zamierila ráno rovno tam.
Prvý termín stretnutia u dodávateľa som mala na deviatu, takže o trištvrte na deväť som už aj zamykala auto a vybehla z podzemného parkoviska výťahom hore, aby som sa dostala von a zašla o ulicu ďalej.

Tak si tak kráčam ako dáma po chodbách nákupného centra a vravím si, že ako je tu fajn, keď tu ešte ráno nie je veľa ľudí.

Prišla som až k vchodu. K tým veľkým skleným otočným dverám, na ktorých je obrovská ceduľa „NETLAČIŤ. Väčšinou sa samé otáčajú a posúvajú ľudí smerom do nákupného centra, alebo von.

Tieto dvere sa netočili, ale ja som do nich aj tak vošla. Myslela som si, že keď vojdem, začnú sa otáčať.

Čakám, ale nič.  Tak som tie dvere máličko potlačila. (Je tam síce obrovská ceduľa že NETLAČIŤ, ale pomyslela som si, že sú možno len zaseknuté a potlačením sa  zase rozbehnú).

Dvere sa nerozbehli a ja som bola v pasci, lebo teraz som už nemohla ani von ani dnu. Ostala som zaseknutá, ako škrečok v sklenom teráriu. Tak som znovu tie dvere o kúsok potlačila. Išlo to ťažko. V duchu som začala nadávať, že aký to tu majú systém a prečo dvere nik neopraví.

Keď sa sklené krídlo začalo približovať k časti s východom, zdvihla som hlavu v nádeji, že sa konečne dostanem von. Figu! 🙁
Vchodové dvere inak vždy otvorené, boli teraz zamknuté a ja som uväznená v sklenenom polkruhu nimi nahnevane lomcovala.

V tej chvíli mi padol zrak na priesvitnú nálepku, presne na tú, kde sú napísané otváracie hodiny. Stálo tam jasne: Pondelok – piatok 9:00 – 21:00.

Až v tej sekunde sa mi rozsvietilo. Ježiši!  Veď nákupné centrum je ešte zatvorené. V podzemí parkovali len predavačky a ľudia, ktorí tu pracujú. Pre verejnosť sa centrum otvára až o deviatej. Ja som ale blbá. Nadávala som si v duchu.

Takže čo teraz? Neostávalo mi iné, len ďalej to krídlo sklených dverí tlačiť pred sebou, aby som sa dostala späť dovnútra. A poviem vám, išlo to ťažko, až som bola celá červená.  Keď som tam tak krúžila a tlačila z celej sily tie dvere dookola, musela som vyzerať, ako Herkules v mini sukni a lodičkách.

Pokiaľ sa ostraha nákupného centra dívala práve na kamery, museli sa chlapi veľmi dobre baviť. 🙂

Najdôležitejšie je, že sa často pri tomto povolaní bavím aj ja sama.

Netreba sa brať príliš vážne, radšej si treba užívať život a všetko čo so sebou prináša. A najviac, to dobré a veselé.

A ak by ste chceli vedieť o našej práci viac, ako sme začali, lebo sami snívate o tomto povolaní, tak môžete sledovať náš živí webinár so ženami, ktoré pracujú v tejto oblasti:

Pre viac informácií kliknite TU